Celé mi to pripomína film „nahromnice o deň viac“ kde sa hrdina každý deň zobudil do toho istéhorána....
Aj tie moje rána sú už mesiacrovnaké. Ľudia, javy, činy sa opakujú so železnou pravidelnosťou.
Každé ráno si musím dať sakrapozor, aby som bol na zastávke o 7 minút skôr ako píše grafikon. Autobusynechodia v daný čas, ale v určitom intervale( predtým som si sadol doauta kedykoľvek)
Cestou k zastávke stretávampresne v určitom úseku jednéhochalana, ktorý ide v protismere.(vždy...proste sila)
Ráno čo ráno prechádzam železničným priecestím– pravidelne ide vlak a ja stojím vedľa áut, ktoré tam spolu so mnou stálii včera a budú asi i zajtra.
Postavím sa na zastávku, dopravnýprostriedok zabrzdí, otvoria sa dvere a ja pozriem na hodinky. Tam je vždydrobná odchýlka. Čas príchodu autobusu a počasie sú takmer jedinéelementy, ktoré sa obmieňajú.
Nastúpim, pozdravím saa oznámim kam idem. Do vodičových rúk vložím dvacku a on mi do mojejdlane vtlačí lístok.
Keď vchádzam do útrob autobusu a hľadámmiesto na sedenie automaticky očami narazím na známych bezmennýchspolucestujúcich. Viem už ktoz nich cestu prespí, kto sa pozerá cez okno do neznáma alebo kto počúvahudbu.
Spoznávam ich šatník i tokde kto vystúpi.
Tento týždeň som sa odpútal od nezáživnejokolitej reality.
Ráno som si na zastávke otvorilknihu a tá si ma vcucla do deja...
Cestovanie s knihouje pestrejšie, čas uplynie akošibnutím prútika a do práce prídem v dobrej
nálade...
