V kolobehu striedajúcich sa dní, nie je kedy myslieť na to, že som bol na koncoročnom výlete na súľovských skalách v 7-mej triede, ani na nadšenie z padajúcej vody na Niagaroch, prípadne na detaily z erasmus života v Španielsku...
Jednoducho, realita každého prežitého dňa si vynucuje pozornosť a nedáva mi priestor na snívanie o časoch dávno minulých a krásnych. Deň čo deň totiž treba nejako vyplniť - či už zaujímavo alebo nezáživne...
V tejto mojej úvahe by som sa chcel zamerať na barličku pre naše pamäťové bunky, poklad, ktorý si treba strážiť ako oko v hlave – ľudí, s ktorými sme prežili minulosť. Priatelia - oni sú akýmisi pomyseľnými kľúčmi, ktorými si dokážem na stretnutí otvoriť priestor spomienok na dané obdobie...
Veď s kým iným ako so spolužiakmi sa najlepšie hovorí o škole? Kto ma bude najlepšie rozumieť keď budem hovoriť o konkrétnych miestach, ľuďoch, zážitkoch z ameriky alebo španielska, ako tí čo tam boli so mnou? Známy mi vnikli do môjho sveta v istej etape života. Keď sa stretneme, dostávame sa do spoločne strávenej minulosti... nadhodí sa niečo vtipné, výnimočné, čo vo mne evokuje emotívne chvíle. Počas rozhovoru pospomíname hory-doly, a v krátkosti sa pokúšame poskladať to čo čas nenávratne rozbil.... tých pár útržkov zahreje pri srdci a poteší...
Kamaráti sú kľučmi od spomienok... sú vzácni a cením si ich prítomnosť. Vždy keď je príležitosť, som s nimi a som šťastný, že ich mám...Vďaka priateľom si pripomeniem úžasné zážitky….a vo chvíľach keď mi nie je práve do smiechu sa spomienka na pekné chvíle života stane balzamom a dôvodom na to, prečo sa oplatí žiť....
priatelia = kľúče od spomienok
Veľakrát som si povedal: tak na toto nezabudnem do smrti... lenže niečo sa hovorí a iné sa deje. Zabúdam. (v lepšom prípade iba pozabudnem)